Naša dedina leží akoby na rozprestretom štedrom obrúsku zeme, kde slnko si ukladá ustatú hlavu do rozvoňaných úrodných polí a ráno otvára oči doširoka, pretože nablízku niet ani len kopčeka. Kúsok ďalej, medzi poľami pokojne tečie Váh. Boli časy, keď sa jeho voda valila ku dedine a naháňala ľuďom strach. Tam sa chodí dúha napiť, keď sa po letnej hrmavici klenie nádherným oblúkom po oblohe. A obloha nie je vari nikde na svete taká vysoká, blankytná, posiata drahokamami hviezd, taká krásna ako u nás doma – v Palárikove.